Už vieme, čo je to ,keď vám siahnu na slobodu. Keď povedia, kam smiete a kam nesmiete ísť, čo robiť môžete a čo musíte. Môžeme to chápať a činiť tak dobrovoľne. Pre vyššie dobro. To môžeme, lebo vieme, že to činíme slobodne a činíme tak dočasne. Sloboda a ľudské práva, však čelia opäť hrozbe. Klerikalizácia našej spoločnosti naberá na obrátkach. Diktatúru proletariátu, ktorú sme v 89.-tom zvrhli, nám pomaličky vystrieda magistérium katolíckej cirkvi.
Nehanbím sa za to, že som spoluzakladateľ jednej z mála sekulárnych organizácií na Slovensku – Ethos. Mám množstvo neveriacich priateľov a známych. Ateistov, antiteistov, agnostikov, humanistov.....ľudí, ktorí pri poslednom sčítaní ľudu spadli do koša „bez vyznania.“ Je nás min. 13% a tvoríme druhú najväčšiu svetonázorovú skupinu. Ešte raz! Druhú najväčšiu. Je nás viac ako evanjelikov, jehovistov, brahmanistov,..atď. Napriek tomu všetky menované skupiny dostávajú aspoň aký taký mediálny či spoločenský priestor. My neexistujeme! Bohužiaľ, áno. Cítim isté nebezpečenstvo z náboženského presvedčenia ministra zdravotníctva,alebo z ministra sociálnych vecí. Vážne sa bojím, čo urobia s touto spoločnosťou stredoveké relikty ako poslankyňa Záborská či Kuffa. Čítam, že mnohí ľudia to cítia podobne. A nielen neveriaci. Nie každý veriaci, katolík, sa cíti byť uviaznutý v stredoveku alebo ako bábka v rukách katolíckej cirkvi. Mnohí veriaci veľmi dobre chápu, čo znamená sekularizmus a prečo je dôležitý aj pre ich vieru. Lenže my, neveriaci, sme bezzubí a prázdni v našich požiadavkách. Pofrflať si, ponadávať na sociálnych sieťach a dosť. Tak teraz - čo naozaj nemáme čo povedať? Tak sa potom rozlúčme s náboženskou slobodou a slobodou aj neveriť. Ženy, rozlúčte sa so svojimi reprodukčnými právami a pripravte sa, že cesta viery je cestou utrpenia. Je mi to nesmierne ľúto. Milí vedci, akademici, pripravte sa, že poznanie je hriechom z rajského stromu. Tento boj nevybojujeme spoza klávesníc.
Ja nemám problém so žiadnym náboženstvom, pokiaľ je osobnou záležitosťou jednotlivca. Nepotrebujem sa vysmievať viere v takého či onakého boha. Na oplátku žiadam rešpekt. Všetci by sme si mali uvedomiť myšlienku Johna Locka:„Sloboda tvojej päste končí na špičke môjho nosa.“ Nikto nie je viac človek za to, že verí v nejakého boha ani že v neho neverí. Lenže pokým veriaci majú svojich deklaratívnych zástupcov v politike, vlastné médiá, televízie, časopisy, nesmierne bohatstvo zdrojov finančných aj personálnych a nesmiernu chuť neustále fňukať, ako sú na tom zle, my, neveriaci, nemáme nič.
Tak, milí priatelia, je čas bojovať za niečo konkrétne. Zrušme vazalské Vatikánske zmluvy, bojujme za práva žien alebo LGBTI, žiadajme vyučovanie sekulárnej etiky na školách. Hľadajme leadrov, čo budú naším hlasom. Chmelár, Havran, Weisenbacher, Kocúr, Tižík, Vašečka(sociológ), Porubänová, Krempaská, Kusá...a mnohí ďalší sa angažujú a prinášajú aj osobné obete za slobody iných. Neexistujú politici priamo v parlamente alebo mimo neho, ktorí by jasne deklarovali svoje sekulárne postoje? Neexistujú mecenáši, ktorí by prispeli na činnosť ľudskoprávnych organizácií? Keď príde do BA na povel 20 000 veriacich bojovať proti potratom, príde aspoň 2000 neveriacich demonštrovať za práva žien alebo za vedu?
Milí neveriaci priatelia! Nemusíte zápasiť s veternými mlynmi. Myslite na to, že vaše dôvody na nevieru sú rovnako dobré ako tie, že niekto niečomu verí. Ak je vašou najvyššou hodnotou človek, je to rovnako dobrý morálny etalón, ako keď niekoho život riadi Ježiš alebo Mohamed, Budha či Aštar Šeran. Nie, nemusíte prečítať Voltaira, Sartra, Moora, Hawkinga či Dawkinsa. Môžete mať len „názor.“ Nikto nemá právo ho znevažovať alebo nerešpektovať. Skúsme dať o sebe vedieť. Ukážme, že človečenstvo nepotrebuje vieru, aby sme dostali zo seba to najlepšie, ukážme, že naša morálka je pevná ako náš charakter. Náš morálny kompas nepotrebuje svätú knihu a dá sa zhrnúť do jednej vety Abraháma Lincolna:„Keď konám dobro, cítim sa dobre, keď konám zlo, cítim sa zle - to je moje náboženstvo.“ Môžeme aj neurobiť nič a rovno sa začať učiť „Otče náš....“